,,Kôň bez jazdca je stále koňom, ale jazdec bez koňa je len človekom“ S.J.Lee

Huculský kôň, ako autochtónne plemeno Karpat, tvorí významnú génovú rezervu na Slovensku. Keď sa Bratislavské regionálne ochranárske združenie podujalo chrániť krásy Veľkolélskeho ostrova, jeho súčasťou sa stalo stádo týchto výnimočných koní.

Hucul bol od nepamäti chovaný polodivoko v tvrdých podmienkach karpatských polonín. Po svojom divokom predkovi tarpanovy zdedil tvrdosť, silu a odolnosť voči nepriaznivým podmienkam. Vďaka tomu, že pôvodné miesta výskytu neležali na hlavných trasách ázijských nájazdov do Európy zostala pôvodná krv huculov geneticky takmer nedotknutá krížením s inými plemenami. Je to malý horský kôň nenáročný na kŕmenie a ustajnenie, preto počas roka prebýva neustále na pastvinách. V zime sa stádo sťahuje bližšie k ľudským obydliam, prikrmuje sa len senom. Tento inteligentný malý kôň si dobré pamätá ľudí a zlé zaobchádzanie. Hucule majú radi ľudskú spoločnosť a sú schopné vytvárať silné putá s ľuďmi, ktorých poznajú. Majú pokojný a vyrovnaný charakter preto sa hodia aj pre menej zdatných jazdcov. Sú trpezlivými partnermi aj pri hipoterapií. Majú tvrdú rohovinu kopýt, čo umožňuje ich celoročné využitie bez podkutia. Najčastejšie sa vyskytuje vo všetkých odtieňoch hnedej, tiež ako plavák a vraník bez odznakov. Po divokých predkoch zdedil úhorý pás a zebrovanie na končatinách. Hucule majú veľmi silný stádový pud čo je niekedy nevýhodou pri samostatnom jazdení. No pri spoločných vychádzkach tvoria tzv. vláčik, keď idú jeden za druhým čo ocenia najmä neskúsený jazdci. Vďaka svojej všestrannosti je vhodný ako výcvikový kôň pre rekreačné jazdenie, agroturistiku, ale aj do záprahu. Hucule nevynikajú prílišným športovým talentom, napriek tomu nemajú konkurenciu v terénom preteku tzv ,,Huculskom chodníku“, kde vynikajú obratnosťou, nebojácnosťou a spoľahlivosťou pri prejazde náročným terénom tvoreným prírodnými aj umelými prekážkami.

Domovinou huculských koní je Huculsko – kraj vo východných Karpatoch v Rumunsku. Názov plemena je odvodený od malej etnickej skupiny slovanského pôvodu, nazývanej “Huculi”. Tento maličký národ vznikol ešte v XVII. – XVIII. storočí, a obýval odľahlé horské oblasti Lučiny až do polovice dvadsiateho storočia. Huculi boli horali a pastieri na samotách kde pásli svoje stáda koní, dobytka, oviec a kôz. Vyrábali mliečne produkty, keramiku, tkali koberce a tie predávali. No podľa miestnych pamätí to neboli žiadne neviniatka. Podnikali totiž lúpežné výpravy do podhorských a nížinných oblastí. S korisťou na chrbte svojich koní potom zmizli v ťažko prístupnom horskom teréne. Potomkovia týchto koní dodnes nesú to isté meno – hucule, čo v miestnom jazyku znamená zbojníci.

Ale pôvod huculov siaha hlboko do minulosti. Huculský kôň je pravdepodobne najpriamejším potomkom divokého koňa tarpana – (Equus ferus seu gmelini). Prakticky vo svojej dnešnej podobe sa vyskytoval už u horských kmeňoch Dákov niekoľko tisíc rokov pred slovanským osídlením Európy. Postupne sa rozšíril po celom oblúku Karpát až k Beskydám. Pôvodne bol výskyt koní na našom území pripisovaný cudzím národom s ktorými sem prišli. Ale v roku 1933 bola uverejnená správa o objave pozostatkov divokého koňa v Gánovciach (okr. Prievidza) a roku1964 uverejnil Z. Schmidt správu o objave pozostatkov divokého koňa v travertínovom lome vo Vyšných Ružbachoch. Kostrové pozostatky a odtlačky kopýt koňa pochádzajú zo staršieho pleistocénu, z obdobia asi 700 000 až 245 000 r.p.n.l. To znamená, že aj v karpatskej časti Slovenska sa choval horský kôň na podklade tarpana čo nás oprávňuje označiť huculského koňa za autochtónne plemeno Karpát.

O chov huculov sa začala výraznejšie zaujímať až rakúskouhorská armáda v polovici 19.stor. Pre účely armády bol hucul ideálnym koňom, nízkeho vzrastu a predsa fyzický dosť silný, aby uniesol jazdca aj náklad, schopný prekonávať ťažké horské terény, skromný, odolný voči poveternostným vplyvom a pokojnej povahy. Po odbornom posúdení kvalít tohto koňa bol zriadení v r. 1856 prvý huculský žrebčín v Lučine (Rumunsko). V roku 1903 už v Lučinej chovali 28 plemenných kobýl a potomstvo pochádzalo po huculských žrebcoch Stirbul, Miszka, Taras, Czeremos. Neskôr boli do chovu zaradené žrebce Hroby a Goral. Spolu so žrebcami Pietrosu, Gurgul a Oušorom mali najväčší vplyv na ďalší chov a stali sa zakladateľmi najvýznamnejších línii huculského koňa v súčasnosti. Základňa chovu huculského koňa na Slovensku bola budovaná od r.1922 v žrebčíne Topoľčianky. Československo prevzalo z Woldhoffu 33 huculských koní. Do Topoľčianok prešli kmeňové žrebce Hroby I /1908/ a Goral I /1913/ a plemenné kobyly po Goral / 6/, Hroby /4/, Hroby I /4/ a Miszka I /1/ a žriebätá po Hroby I /12/ a po Goral I /4. V oboch svetových vojnách utrpeli hucule obrovské straty v bojoch. Navyše po druhej svetovej vojne začala byť armáda motorizovaná, takže o ďalší chov už nebol záujem. To viedlo k tomu, že v niektorých častiach Európy úplne vymizol..

Koncom 60. rokov sa počet huculských koní znížil natoľko, že hrozilo jeho úplne vyhynutie. Vo svete sa v tomto období nechovalo viac ako 300 kusov. Preto boli huculské kone v roku 1979 zaradené do zoznamu chráneného genofondu pôvodných a primitívnych plemien hospodárskych zvierat FAO. . Pri ochrane toho plemena pomáha aj Európska únia, z ktorej fondou je možné čerpať podporu. Chov huculského koňa je v dnešnej dobe sústredený najmä v Rumunsku, v Poľsku, v Čechách a na Slovensku. V menšom rozsahu v Maďarsku a v Rakúsku. Za účelom záchrany a rozvoja huculského koňa bola v r. 1994 založená medzinárodná federácia (HIF-) zastrešujúca národné organizácie chovateľov huculských koní, ktoré sú poverené vedením národných plemenných kníh huculov. Jej účelom je globálna podpora a koordinácia čistokrvného chovu tejto autochtónnej rasy, ktorá je cenným kultúrnym dedičstvom Európy. Národný žrebčín Topoľčianky je garantom tohto vzácneho plemena na Slovensku a riaditeľ NŽ Ing. Michal Horný je pre funkčné obdobie predsedom Hucul Internacional Federation. Dnešná populácia huculských koní sa na základe nahlásených populačných stavov pre HIF, odhaduje na približne 3000 kusov

,,Divý bol ako divá zver, tak neskrotný, že ani ostrohy a uzdu neskúsil… Lord Byron, Mazeppa

Tarpan sa až do 19 storočia preháňal rozľahlými stepmi, tundrami a lesmi strednej a západnej Európe. Postupnou zmenou biotopu a prenasledovaním novousadlými farmármi sa začal sťahovať do východných a severnejších časti kontinentu až napokon úplne vymizol. Bol to kôn menšieho vzastu. Hlava bola silná, s rovným nosom s ušľachtilejšieho charakteru a výraznými žuchvami. Mal stojatú hrivu. Jeho typickými farbami bola myšia sivá, svetlý, alebo tmavý plavák. Mal vrodené odznaky ako úhorí pás, oslí kríž a zebrovanie na končatinách. Divoké kone sa lovili aby uvoľnili pastviny pre dobytok, a taktiež pre mäso a kože. A tak došlo koncom 19. storočia k jeho úplnému vyhubeniu. Boli pokusy aj o domestikovanie a skrotenie týchto zvierat, no bezúspešne. Zvieratá boli veľmi plaché. Častokrát si odchytené tarpany pri pokuse o oslobodenie spôsobili smrteľné zranenia. Preto sa snažili o kríženie tohto primitívneho plemena s domácimi koňmi. Ich potomstvo sa vyznačovalo vytrvalosťou a odolnosťou svojich divokých rodičov. Dnes prebiehajú pokusy o spätné kríženie, regeneráciu tohto plemena a ich opätovný návrat do voľnej prírody kam patria. No návratu pravého tarpana sa však nedočkáme, ten zmizol z povrchu Zeme navždy.

Koncom 60. rokov sa počet huculských koní znížil natoľko, že hrozilo jeho úplne vyhynutie. Vo svete sa v tomto období nechovalo viac ako 300 kusov. Preto boli huculské kone v roku 1979 zaradené do zoznamu chráneného genofondu pôvodných a primitívnych plemien hospodárskych zvierat FAO. . Pri ochrane toho plemena pomáha aj Európska únia, z ktorej fondou je možné čerpať podporu. Chov huculského koňa je v dnešnej dobe sústredený najmä v Rumunsku, v Poľsku, v Čechách a na Slovensku. V menšom rozsahu v Maďarsku a v Rakúsku. Za účelom záchrany a rozvoja huculského koňa bola v r. 1994 založená medzinárodná federácia (HIF-) zastrešujúca národné organizácie chovateľov huculských koní, ktoré sú poverené vedením národných plemenných kníh huculov. Jej účelom je globálna podpora a koordinácia čistokrvného chovu tejto autochtónnej rasy, ktorá je cenným kultúrnym dedičstvom Európy. Národný žrebčín Topoľčianky je garantom tohto vzácneho plemena na Slovensku a riaditeľ NŽ Ing. Michal Horný je pre funkčné obdobie predsedom Hucul Internacional Federation. Dnešná populácia huculských koní sa na základe nahlásených populačných stavov pre HIF, odhaduje na približne 3000 kusov